Z VÄZNICE NA SLOBODU

            Vo Francúzsku mnohí hovoria o väzniciach ako o štvorhviezdičkových hoteloch, kde si vraj trestanci žijú na spôsob hostí prepychových penziónov. Mám skúsenosť, že čím viac má väznica povesť „vzorného zariadenia“, tým je horšia. Napríklad väznica vo Fleury-Mégoris sa predvádza návštevám zo všetkých kútov sveta, a v skutočnosti v celom Francúzsku, a možno v celej Európe nenájdete väznicu, kde by dochádzalo k väčšiemu počtu samovrážd a samovražedných pokusov. Všetko je tam automatizované a tie dve až tri tisícky väznených žijú v tejto väznici v dokonalej izolácii. Preto mladí previnilci dávajú prednosť takým zariadeniam, kde je síce špina, krysy, ale aspoň tam môžu hovoriť so spoluväzňami, majú nejaké kontakty s inými ľuďmi.
            Keďže pre väzneného je najhoršia izolácia, nedostatok kontaktov s vonkajším svetom, veľa im píšeme. Mám doma vždy po ruke zásobu pohľadníc a oznámkovaných obálok. Často sa u mňa zastaví niekto z tých na slobode a povie: „Guy, daj mi pohľadnicu!“ A tak každý z tej štyridsiatky väznených, ktorých medzi chovancami máme, dostáva pravidelne poštu. Niektorí majú celú stenu „otapetovanú“ pohľadnicami od nás. Občas chlapci vyzbierajú medzi sebou peniaze a pošlú ich svojmu kamarátovi.
            V listoch od niektorého „z našich“ neraz čítame: „Prosím, napíš tomu a tomu, lebo zatiaľ nedostal od nikoho ani riadok za celý rok, čo tu sedí.“ Takže v niektorých väzniciach máme aj desať pätnásť adresátov, ktorých sme nikdy nevideli.
            Keď ideme do väznice niekoho navštíviť, ideme tam mnohí na náklaďáku. Chlapci, samozrejme, nemajú právo ísť dnu, ostávajú pred bránou väznice. Ale sú tam a ten vo vnútri to dobre vie...
            Rozhodujúci okamih pre „našich chlapcov“ nastáva v momente prepustenia z väzenia. Mali sme skúsenosť, že na oslavu slobody siahali hneď po alkohole, ktorý im bol vo väzení odopieraný, a to znamenalo bitky, príchod polície ... a ďalšie zatknutie. A tak to teraz robievame inak.
            Ak sa niekto z našich dostane von – zaujímavé, že všetci ostatní sa to dozvedia akoby mali rádiové spojenie a zlietnu sa ako „kŕdeľ vrabcov“ – pripravíme im v našom stredisku privítanie. Úžasné jedlo s poriadnymi porciami mäsa. A samozrejme aj alkohol, malinovku im nemôžeme dať piť. A oni to do seba pchajú ako blázni a rovnako hltavo aj pijú... A nakoniec si zájdeme na Champs-Elysées na zmrzlinu.
            Celé to privítanie nie je lacný špás, ale vzácna chvíľa prepustenia na slobodu nemôže predsa prebehnúť len tak. Ten, kto z väzenia vyšiel, skúsil si svoje. Naša malá uvítacia hostina je dobrý spôsob, ako mu vrátiť chuť do života. A hlavne povedať mu, že nie je sám a že má okolo seba ľudí, ktorým na ňom záleží.
            A ešte musím dodať, že sa už dlho nestalo, aby niektorý z našich chlapcov sa dostal hneď po prepustení opäť do väzenia.

                                                                                     (zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)